Peter Kalmus

1953

Biografia

(*1953, Piešťany)

je výraznou osobnosťou slovenského postkonceptuálneho a akčného umenia. Samouk, performer, aktivista a beatnik slovenskej výtvarnej scény vyrástol z undergroundu počas socializmu. Od detstva žil a pôsobil prevažne v Košiciach, v ostatných rokoch tiež v Piešťanoch. Jeho umelecký program je od začiatku spätý s občianskym gestom. Hranice medzi životom a umením preňho neexistujú.

V sedemdesiatych rokoch bol členom Jazzovej sekcie a spoluautorom neoficiálnych akcií skúmajúcich vzťah medzi vizuálnym umením, hudbou a každodennosťou. Počas normalizácie sa pohyboval na undergroundovej scéne, kde performoval absurdné „jednoaktovky“ aj monotónne akcie – napríklad nekonečnú jazdu na bicykli okolo fontány. Po roku 1989 sa stal signatárom petície Niekoľko viet a spoluzakladateľom Občianskeho fóra v Košiciach, a tiež bol výrazným hlasom kritickej občianskej spoločnosti. Zorganizoval prvú demonštráciu Košičanov proti režimu. Neskôr sa preslávil zásahmi do pamätníkov totality, ako je napríklad busta Vasila Biľaka.

Kalmusova tvorba je rozmanitá: od kresby, grafiky a maľby, cez objekty, asambláže a inštalácie, až po akčné umenie a performancie. Sám o sebe hovorí ako o „konceptuálnom rebelovi“, pre ktorého nie je dôležitá technika či estetika, ale myšlienka diela. Od roku 1988 dvadsať rokov denne obaľoval mosadzným drôtom jeden kameň na pamiatku každého z 80 000 deportovaných Židov počas Slovenského štátu. Výsledné Mementá sa stali súčasťou pamätníka vo Zvolene aj synagógy v Lučenci. Podobne dlhodobé sú aj jeho cykly Partitúr a Koróznych grafík. Ďalším nosným motívom jeho tvorby je smrť.

Rituál, disciplína a meditácia charakterizujú aj sériu Methexis & Parusia (2002 – 2005). V nej umelec šrafovaním pastelkou obkresľoval hydrologické mapy Československa, ktoré otočil do vertikálnej polohy a premenil na ornamentálne pruhované kompozície. Platónske pojmy methexis (účasť, súvislosť idey a veci zo strany veci) a parusia (prítomnosť, súvislosť idey a veci zo strany idey) tu slúžia ako kľúč: mapa sa mení na abstraktný obraz, krajina na symbol. Známu geografiu tak transformoval do psychedelickej abstrakcie, ktorá osciluje medzi estetickým ornamentom a politickou ikonou. Československo tu vystupuje ako idea – krajina, ktorá síce zmizla z politickej mapy, ale pre Kalmusa ostáva vlastnou domovinou:
Narodil som sa v Československu a kým budem žiť, budem ho považovať za svoju vlasť.“
Kalmus vášnivo rád pracuje s nájdenými predmetmi a transformuje ich do absurdných ready-mades. Príkladom je Konceptualistov kontrabas (2019), asambláž hudobného nástroja, ktorý namiesto tónov vydáva iba koncepty. „Nástroj“, na ktorom nemožno hrať tradične, funguje ako ironický kryptoautoportrét umelca – outsidera, ktorý často spája fascináciu hudbou s humorom a absurditou objektov. Charakterizuje jeho schopnosť transformovať všedné veci na hravé symboly vzdoru a boja za slobodu. Podobne absurdné sú aj Disharmonorgan či Bicykel pre Pohodu (od 2015).

Objavuje sa aj vo filme: dokument Prípad Kalmus (2018, Adam Hanuljak) mapuje jeho tri identity – aktivistu, konceptualistu a rebela. V hranom filme Zuzany Piussi Zošalieť (2022) stvárnil postavu bezdomovca.

Kalmus svoje vernisáže mení na happeningy – prichádza na bicykli či na koni, oblečený v kostýmoch, ktoré si sám vyrába, a premieňa galériu na priestor hry. Jeho aktivity neraz vyústili až do súdnych procesov či fyzických útokov. Pre Kalmusa je však umenie pokračovaním občianskeho postoja: odstrániť kosáky a kladivá z pamätníka, dať soche Jozefa Tisa na krk slučku alebo poliať bustu normalizátora červenou farbou sú pre neho prirodzené gestá, ktorými čistí aj našu mentálnu krajinu od stále prítomných symbolov dvoch totalít: fašizmu a komunizmu.