Emília Rigová a.k.a Bari Raklori

1980

Biografia

(*1980, Trnava)

„Vičinen man Bári Rakľóri. Som e Emília, som Bári, som džuvľi, som Romňi, som Slovenka, som Evropanka the som mek buter. Savore ala lava hine miri identita the mukhen andre miri buťi o učhaj.“ Tento výrok pomenúva viacvrstvovosť identity, ktorá stojí v centre tvorby Emílie Rigovej, jednej z najvýraznejších osobností súčasnej umeleckej scény na Slovensku. Vo svojej práci sa dlhodobo venuje témam rómskej identity, kultúrnej pamäti, politiky tela, feminizmu a mechanizmom spoločenského vylučovania. Pracuje s objektom, inštaláciou, videom, performanciou, fotografiou, textom i site-specific intervenciou, pričom vychádza zo sochárskeho uvažovania, ktoré rozšírila smerom k intermediálnym, výskumne orientovaným a angažovaným formám. 

Jej alter ego Bari Raklori (od 2012) má meno z dvoch rómskych slov: bári/veľký, veľká; rakľori/dcéra nerómskych rodičov. Využíva ambivalenciu pozitívneho prirovnania Rómov k nerómskej časti spoločnosti. Symbolizuje tak nielen symbiózu a vzájomné vplyvy medzi rómskym a nerómskym svetom, ale aj napätia a nepochopenie. V jej tvorbe sa rómske telo stáva miestom historickej pamäti, zraniteľnosti, odporu i znovuprivlastnenia hlasu. V rámci skúmania vlastnej identity sa venuje napríklad téme Porajmos (rómskemu holokaustu), vytesňovaniu rómskych dejín z kolektívnej pamäti a násiliu páchanom na rómskych ženách.

Študovala na Škole úžitkového výtvarníctva v Bratislave, odbor kameňosochárstvo, následne na Fakulte výtvarných umení Akadémie umení v Banskej Bystrici, kde v roku 2011 ukončila aj doktorandské štúdium a kde v súčasnosti aj vyučuje. Pôsobila aj na Univerzite M. Bela v Banskej Bystrici. V roku 2024 habilitovala ako docentka na Vysokej škole v‎ýtvarn‎ých umení v Bratislave. Okrem pedagogiky a výskumu patria medzi oblasti jej pôsobenia aj kurátorstvo, scénografia či kultúrny menežment.

Dôležitou súčasťou jej tvorby je performancia, ktorú chápe ako spôsob aktivácie pamäti, symbolické ovládnutie priestoru participatívnym prienikom inakosti. Telo stáva nositeľom historickej skúsenosti, hanby, smútku aj emancipácie. V jej tvorbe sa čoraz výraznejšie objavuje aj maľba ako umelecké a zberateľské médium pamäti, zranenia a reparácie. Séria Miesto, kde už nič nevyrastie (2025) tematizuje sterilizáciu rómskych žien a násilné prerušenie rodových i komunitných kontinuít v minulosti, kde maľba funguje ako priestor traumatickej stopy, prázdna a nemožnosti obnovy. Videoinštalácia (Out of) the Deadlock (2016) patrí do autorkinho dlhodobého cyklu o Porajmos (rómskom holokauste). Efemérne pamätníky, vlastné telo a zvuková stopa halgató sprítomňujú rómsky kultúrny smútok, skúsenosť vykorenenia a straty romipen (rómskej identity). Rigová v nich prepája osobnú a kolektívnu traumu vlastným vizuálnym jazykom, ktorý pracuje s pamäťou reparatívne a v romafuturistickom duchu predstavujú akt odporu aj obnovy.

Je nositeľkou viacerých významných cien. V roku 2018 získala Cenu Oskára Čepana. Žije v Trnave. Z medzinárodných výstav: Lost Forest v ERIAC v Berlíne (2018), Lost Identity vo Viedni (2018), FUTUROMA na 58. Bienále v Benátkach (2019), Čohani z Koni Ajlend v Kunsthalle Bratislava (2020), Nane Oda Lavutaris / Who Will Play for Me? v mumok vo Viedni (2022 – 2023), či Golden Repair v Ludwig Museum v Budapešti (2025 – 2026). Zastúpenie v zbierkach: Slovenská národná galéria, Bratislava; Východoslovenská galéria, Košice; Galéria Jána Koniarka, Trnava; Múzeum rómskej kultúry, Brno; mumok – Museum moderner Kunst Stiftung Ludwig Wien;  Mucem – Museum of European and Mediterranean Civilisations, Marseille.