Archívy: Umelci

Tvorba Daniela Fishera má svoje jedinečné postavenie na výtvarnej scéne vďaka nekompromisnému záujmu o sprostredkovanie zmysluplného a autentického dialógu s poznateľným svetom i s tým, čo ho presahuje. V centre jeho pozornosti stojí problematika vedomia a nevyhnutnosť jeho kvalitatívnej premeny na rôznych úrovniach.

Rozmanité premeny a viaceré úrovne maľby sú súčasťou jeho výtvarného programu už od študentských čias. V základoch tohto smerovania stojí podľa slov umelca altruistický, esteticko-etický a pravdivý kontakt so svetom, nielen s akousi predstavou o ňom. Dôležitou súčasťou toho je aj umenie a jeho schopnosť tieto javy odhaľovať, objasňovať i transcendovať.

V sedemdesiatych rokoch vytvára ako jeden z prvých v krajine počítačové grafiky. Novátorským spôsobom udržuje napätie medzi daným a náhodným, umelým a prírodným, či obrazových a textovým. Od polovice osemdesiatych rokov rozvíja svoj najrozsiahlejší cyklus Maľby v krajine, ktorý vytvára priamo v plenéri. Koncentrovaný záujem o prírodu ako zdroj inšpirácie a súznenia následne objektivizuje a dokumentuje fotografiou v momente, keď sa maľba „stane súčasťou priestoru, ktorý nás presahuje.“ Samotný formát zohráva pre Fischera psychologicky úlohu brány alebo portálu, kde divákovi sprostredkúva zážitok prieniku a spojenia dvoch entít do jednej. Zároveň odkrýva aj prítomnú metafyzickú polaritu poznateľnosti a tajomstva, skrytosti a odhalenia, bytia a Bytia.

Jeho multimediálna tvorba, s presahmi od obrazu, objektu, fotografie k multimediálnym inštaláciám, má výnimočnú kvalitu nadčasovosti a aktuálnosti. Dotýka sa základných metafyzických otázok a zároveň i súčasných a pálčivých tráum našej spoločnosti 20. a 21. storočia. Mobilné, svetelné, priestorové či iluzívne inštalácie dokážu svojou vizualitou prilakáť diváka do momentu, keď nanovo hľadí zoči-voči znepokojivo sa opakujúcej histórii.

Komplexnosť, procesuálnosť, konceptuálna premyslenosť a technická virtuozita Fischerových diel je dôkazom, že súčasné výtvarné umenie dokáže stále prekvapovať novými polohami a popri estetickej polohe viesť aj zmysluplný dialóg so svojím okolím.

Daniel Fischer sa už od sedemdesiatych rokov profiluje ako výrazná osobnosť, ktorá dokázala svojou výtvarnou a pedagogickou činnosťou ovplyvniť vývoj domácej vizuálnej kultúry – počas socializmu na ľudovej škole umenia v Bratislave, od roku 1990 ako docent maľby na VŠVU, spoluautor novej koncepcie a vedúci ateliéru. Popri mnohých domácich i zahraničných výstavách prezentoval v roku 1993 svoju tvorbu v česko-slovenskom pavilóne na 45. bienále v Benátkach.

Kristína Zaťko Jarošová

(*1943)

je etablovaný slovenský výtvarník a jeden z priekopníkov umenia nových médií na Slovensku. Od 70. rokov experimentoval s filmom a od konca 90. rokov sa popri klasickej a konceptuálnej maľbe a soche venuje najmä tvorbe digitálnej sochy, grafiky a 3D filmu.

Pôvodne vyštudoval sochárstvo na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave (1962-1968), kde v rokoch 1990-93 pôsobil ako docent na oddelení sochárstva. Robil prevažne sochy z polystyrénu, sadry a papiera. V osemdesiatych rokoch tesal do dreva figurálne sochy a na Novom Zélande získal cenu za keramiku (Auckland 1987). Momentálne sa zaujíma aj o vznik sôch pomocou 3D tlačiarní, z rôznych materiálov, od plastu, až po vzácne kovy. Venoval sa aj navrhovaniu fontán a literatúre. Pod pseudonymom Roberta Weinerová publikoval fragment románu Noc a deň. (Svědectví, Paríž, 1984). Naposledy medzinárodne vystavoval v New Yorku v roku 2015.

(*1936, Praha – †1996, Košice)

Patrí k najvýznamnejším umelkyniam zo Slovenska, ktorých dielo sa dokázalo presadiť v medzinárodnom kontexte. Od šesťdesiatych rokov 20. storočia sa venovala abstraktnej tvorbe, inklinovala k biomorfnému tvarosloviu, nakrátko sa priklonila ku konkretizmu, do ktorého vniesla asociatívnosť a imagináciu. Jej tvorba sa síce ocitla v blízkosti organického sochárstva, dôrazom na metafyzické hodnoty tvarovania hmoty však túto polohu prekročila. Charakteristickým materiálom, ktorý určil krehký výraz aj „pominuteľný“ a netrvácny charakter jej sôch, bola sadra. Vyvinula viacero nových techník a postupov odlievania sadrových plastík formovaných ako odtlačky, do seba uzavreté ovoidné tvary i otvorené perforované škrupiny. Svoj vrchol dosiahla v záverečnom období, počas osemdesiatych rokov 20. storočia, keď vytvárala veľkorysé inštalácie v sadre: tvarovala veľké, rozľahlé sadrové pláty, odtláčala drapérie, ktoré sa preliačovali pod tlakom zaborených kameňov a ich ostrých hrán, pokiaľ ju postupujúca choroba nezastavila vo veľkorysom vzostupe. Študovala v Prahe na Vyššej umeleckopriemyselnej škole (1951 – 1955, prof. V. Šimek) a potom na VŠUP na oddelení keramiky a porcelánu (1955 – 1961, prof. O. Eckert). Od roku 1963 pôsobila v Košiciach, kam odišla s manželom, sochárom Jurajom Bartuszom. Venovala sa komornej a exteriérovej plastike, riešila u nás ojedinelú problematiku haptickej estetiky (1976, 1983, v spolupráci s G. Kladekom). Široké medzinárodné uznanie sa jej tvorbe dostalo až posmrtne. Jej diela zaradili na prestížne medzinárodné prehliadky, retrospektívu jej tvorby pripravila Slovenská národná galéria v Bratislave (2005), monografickú výstavu pod názvom Formy przejściowe/Provisional Forms vystavovalo Museum of Modern Art/Muzeum sztuki Nowoczesnej vo Varšave (2014 – 2015).

Z medzinárodných výstav: Documenta 12, Kassel (2007); Gender Check: Feminity and Masculinity in the Art of Eastern Europe. Museum moderner Kunst Stiftung Ludwig, Viedeň (2009); Promesses du Passée. Une histoire discontinue de l’art dans l’ex-Europe de l’Est, Centre Pompidou, Musée National d’Art Moderne, Paríž (2010); The Desire for Freedom. Art in Europe since 1945. Deutsches historisches Museum, Berlín (2012); Bumped Bodies. Whitechapel Gallery, Londýn (2018) etc.

Zastúpenie v zbierkach: Centre Pompidou, Musée National d’Art Moderne, Paríž; Museum of Modern Art, Varšava; Sammlung Goetz, Mníchov; Tate Modern, Londýn; Zbierka Erste Bank Group, Viedeň; Slovenská národná galéria, Bratislava etc.

(*1941, Olomouc)

Hneď po svojom nástupe na výtvarnú scénu koncom šesťdesiatych rokov 20. storočia odvážne poprela a prekročila hranice obvyklých médií. Prostredníctvom novej obraznosti „iného“ umenia nekonvenčne narušila konvenčný svet predstáv o tradičnej úlohe ženy. Jej tvorba vyrástla z podnetov pop-artového environmentu a akčnej syntézy umenia a života, v sedemdesiatych rokoch sa podieľala na tvorbe kolektívnych slávností a individuálnych performancií. Neskôr výraznejšie využívala technické prostriedky: video, fotografiu, zvuk a svoju postkonceptuálnu tvorbu rozvíja hlavne v oblasti inštalácií a video-artu. V centre jej pozornosti stoja témy blízke feministickému umeniu – telesnosť, erotika, mýtus ženskej krásy, vzťahy medzi mužom a ženou. Zdôrazňuje nielen ich duchovný a fyzický aspekt, ale aj ich prírodné a sociálne, civilizačné rozmery. Charakteristickou črtou jej diela je ironický diskurz: depatetizuje tradičnú deľbu životných a sociálnych úloh mužov a žien, s nimi spojené falošné mýty a pseudoromantické fikcie.

Študovala na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave (1959 – 1966, prof. P. Matejka). Bola spoluzakladateľkou a členkou zoskupenia Čenkovej deti (1989), neskôr premenovanej na Untitled (1994). Jej tvorba bola monograficky zhodnotená výstavou v SNG (2012), v súčasnosti rastie záujem o autorku na medzinárodnej scéne. Z medzinárodných výstav: 8me Biennale de Paris, Musée d´Art Moderne de la Ville de Paris, Paríž (1973); Aspekte / Positionen. 50 Jahre Kunst aus Mitteleuropa 1949 – 1999, Museum Moderner Kunst Stiftung Ludwig, Viedeň (1999); Gender Check. Feminity and masculinity in the art of Eastern Europe, Museum der Moderner Kunst, Stiftung Ludwig, MUMOK, Viedeň (2009); International Pop, Walker Art Center, Minneapolis (2015); The World Goes Pop, Tate Modern, Londýn (2015) etc.

Zastúpenie v zbierkach: Slovenská národná galéria, Bratislava; Galéria mesta Bratislavy, Bratislava; regionálne galérie v SR a súkromné zbierky etc.

(*1946, Žilina)

Patrí od začiatku sedemdesiatych rokov 20. storočia k najvýznamnejším postavám českého a slovenského výtvarného umenia, počas normalizácie bol aktívny na neoficiálnej – alternatívnej umeleckej scéne, Vo svojom ateliéri v Bratislave zorganizoval 1. otvorený ateliér (1970), ktorý predznamenal nástup silnej generácie tvorcov. Vyšiel zo svojskej syntézy „novej citlivosti“ a konceptuálneho myslenia, neskôr ho obohatil aj o postmoderné podnety. Ako jeden z prvých umelcov v Československu a aj v Európe sa zaoberal novou témou globálno-civilizačného a ekologického ohrozenia sveta. Svoju osobitú kozmologickú víziu oprel o vedecké poznatky z teórie vzniku a existencie vesmíru, pričom vytvoril originálnu umeleckú paralelu k vede. Neodmysliteľnou stránkou jeho osobnosti je dodnes spoločenský aktivizmus, programovo a systematicky reflektuje odkaz ruských revolučných avantgárd reprezentovaných hlavne Malevičovým dielom. Zasiahol do viacerých oblastí výtvarného umenia; venuje sa maľbe, kresbe, grafike, fotografii, akčnému umeniu, tvorbe objektov a inštalácií. Patril k iniciátorom vzniku hnutia Verejnosť proti násiliu (1989) a na krátky čas aktívne vstúpil aj do politiky. Bol spoluzakladateľom skupiny Syzýgia (1988).

Študoval na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave (1963 – 1969, prof. P. Matejka), kde neskôr pôsobil ako profesor (1990 – 2004), v pedagogickej činnosti pokračoval na Fakulte umení Technickej univerzity v Košiciach (2004 – 2011). Retrospektívu svojej tvorby predstavil v Národnej galérii v Prahe (2006) a Slovenskej národnej galérii v Bratislave (2008). Z medzinárodných výstav: Aktuelle Kunst aus Osteuropa, Oldenburger Kunstverein, Oldenburg (1982); Akademie 1993, Akademie der Künste, Berlin (1993); Europa, Europa, Kunst- und Ausstellungshalle der BRD, Bonn (1994); Der Riss im Raum, Martin-Gropius-Bau, Berlín (1994); Aspekte / Positionen. 50 Jahre Kunst aus Mitteleuropa 1949 – 1999, Museum moderner Kunst Stiftung Ludwig, Viedeň (1999); Light Years: Conceptual Art and the Photograph 1964 – 1977, Art Institute, Chicago (2011) etc.

Zastúpenie v zbierkach: Art Institute of Chicago, Chicago; National Gallery of Art, Washighton DC; Kupferstich Kabinett, Stadtsgalerie Dresden, Drážďany; Photosammlung Museum Ludwig, Kolín; Galerie der Stadt Esslingen, Museum Bochum, Bochum; Museum of Fine Arts, Houston; Národní galerie v Praze, Praha; Slovenská národná galéria, Bratislava etc.

(*1966, Žilina)

Je v súčasnosti jedným z najvýraznejších predstaviteľov postkonceptuálnych tendencií, zo slovenských umelcov sa mu najväčšmi podarilo presadiť v zahraničí i v širších kontextoch súčasného medzinárodného umenia. Pracuje s obklopujúcou skutočnosťou – jej poetickým inscenovaním či kontextuálnymi posunmi. Rád diváka vťahuje do hry neustálymi a protirečivými presunmi významov na miestach, kde zvykne očakávať niečo dané, resp. iné. Často obmieňa vizuálne vnemy, inými prostriedkami a miestami až s rušivou aktivitou nastoľuje novú rovnováhu.  Využíva na to najrozmanitejšie výtvarné formy a médiá: kresbu, videozáznam, fotografiu, performanciu, sochu či inštaláciu. V súčasnosti sa v jeho tvorbe čoraz viac presadzujú „hravé“, minimalistické interiérové simulácie a intervencie do prostredia, cez ktoré náznakmi tematizuje narušenia a vychýlenia rôznych kultúrno-spoločenských vzťahov, medziľudskej komunikácie i životných situácií.

Študoval na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave (1988 – 1994, prof. D. Fischer), absolvoval viaceré študijné a rezidenčné pobyty, napr. na Slippery Rock University v Pensylvánii (1993), bol štipendistom DAAD Berlín (2007 – 2008). Žije v Bratislave. Svoje projekty prezentoval na samostatných výstavách v kolínskom Kunstvereine (2004); Tate Modern v Londýne (2006), v Pinakothek der Moderne v Mníchove (2007); v MoMA v New Yorku (2009); v Musée d’Art Moderne de la Ville de Paris v Paríži; v Deutsche Guggenheim v Berlíne (2012); v Museo Reina Sofia v Madride (2013) etc. Vystavoval na berlínskom bienále (2010); bol viackrát zaradený do hlavnej medzinárodnej výstavy na Bienále v Benátkach (2003, 2011), tamtiež pre Český a slovenský pavilón realizoval mimoriadne úspešný projekt LOOP (2009), na základe čoho sa stal nominantom prestížnej Hugo Boss Prize (2010). Z medzinárodných výstav: Manifesta 1, Rotterdam (1996); Aspekten – Positionen 1949 – 1999. Museum moderner Kunst, Viedeň; After the Wall. Moderna Musseet, Štokholm (1999); Manifesta 3., Ľubľana (2000); Promesses du Passée. Une histoire discontinue de l’art dans l’ex-Europe de l’Est. Centre Pompidou, Musée National d’Art Moderne, Paríž (2010);  Documenta (13). Kassel (2012); Une histoire, art, architecture et design, des années 80 à aujourd’hui Paris. Centre Pompidou, Musée National d’Art Moderne, Paríž (od 2014) etc.

Zastúpenie v zbierkach: MoMA, New York; Guggenheim Museum, New Yok; Centre Pompidou, Musée National d’Art Moderne, Paríž; Pinakothek der Moderne, Mníchov; Tate Modern, Londýn; Slovenská národná galéria, Bratislava; Galéria mesta Bratislavy, Bratislava; zahraničné súkromné zbierky doma etc.

DEZIDER TÓTH | MONOGRAMISTA T.D. (*1947, Výčapy-Opatovce)

vstúpil na výtvarnú scénu začiatkom sedemdesiatych rokov 20. storočia a počas normalizácie patril medzi iniciátorov a pravidelných účastníkov neoficiálnych výtvarných aktivít (bol najmladším účastníkom Sikorovho Otvoreného ateliéru). Ako konceptuálny umelec vo svojej tvorbe originálne zlúčil podnety umenia akcie, land-artu a vizuálnej poézie. Umenie chápe ako otvorenú komunikáciu a hru – stalo sa preňho synonymom tvorivosti bez hraníc, cestou ako porozumieť obklopujúcej skutočnosti, prostriedkom spontánneho i premysleného stotožňovania sa so svetom, kreovaním jeho novej vizuálnej metafory, ktorú možno vidieť a objaviť kdekoľvek. V rámci toho mu šlo predovšetkým o vyjadrenie etických vzťahov človeka k prírode: v jeho tvorbe dlho dominovala téma zraňovania a ochrany pred zraňovaním ale aj téma ochrany prostredia nášho života ako takého. Pracuje viac s textami, slovami združovanými v poetických predstavách, než s pojmami konceptuálneho umenia či umenia ideí. Venuje sa text-artu, vizuálnym partitúram, objektu a akciám v prírode, svoju konceptuálnu tvorbu dokumentoval aj fotomediálne. Od roku 1991 tvorí hlavne inštalácie, najznámejšie sú nástenné variácie poličiek s manipulovanými knihami. Je členom zoskupenia A-R (Avance-Retard, 1989), ktorého členovia sa od konca sedemdesiatych rokov 20. storočia venovali analytickým prieskumom klasických médií, resp. rozvíjali a komentovali špecifickú vizuálnu podobu konceptu.

Študoval na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave (1966 – 1972, prof. P. Matejka), kde pôsobí ako profesor na Katedre maľby a iných médií. Pracuje aj v oblasti knižného a grafického dizajnu – autorskej knihy, od roku 1997 tvorí pod pseudonymom Monogramista T.D., pod menom Andro Verdan sa venuje literárnej tvorbe. Roku 2011 s Borisom Melušom zostavil a vo vydavateľstve OKO vydal knihu Monogramista T.D. Nie som autor, som metafora. Žije v Brne a Bratislave. Z medzinárodných výstav: Artists from Central and Eastern Europe, Mattress Gallery, Pittsburgh (1995); Body and the East. From the 1960 to the Present, Moderna Galerija, Ľubľana (1998) etc.

Zastúpenie v zbierkach: Mattres Factory, Pittsburgh; Städtische Museen, Heilbronn; Pécsi galéria, Pécs; Ulmer Museum, Ulm; Muzeum umění, Olomouc; Národní galerie v Praze, Praha; Slovenská národná galéria, Bratislava; Galéria mesta Bratislavy, Bratislava; regionálne galérie v SR a súkromné zbierky etc.

(*1934, Žilina)

Vstúpil do dejín slovenskej neoavantgardy ako vytrvalý hľadač „inej strany umenia“. Ako prvý uviedol do slovenského umenia ideu jednoty kreativity umenia s kreativitou autentického života: premenil „umenie – dielo“ na „umenie – čin“. Bol iniciátorom totálneho spojenia umenia a života na základe apropriácie (privlastnenia) reality, v šesťdesiatych rokoch 20. storočia tak vyrovnával krok slovenského výtvarného umenia s najsúčasnejšími európskymi trendmi. V prvej polovici desaťročia bol ovplyvnený informelom, zásadnú časť Mlynárčikovho nonkonformného diela tvoria slávnosti – „živohry“ – veľkorysé spontánne sviatky kolektívnej tvorivosti či utopické prospektívne projekty. Vo svojich dielach uplatňuje planetárnu imagináciu, rovnako ako zmysel pre ironickú hru s významom, erotickú mystifikáciu i poetickú civilizačnú fikciu. Dôsledne sa snažil dematerializovať podstatu umeleckého diela. Najprv študoval súkromne, pri pokuse o ilegálny útek z Československa bol zadržaný a väznený (1951).

Študoval na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave (1959 – 1965, prof. P. Matejka) a na Akadémii výtvarných umení v Prahe (1963 – 1964, prof. V. Sychra). Spolupracoval s parížskym hnutím Noví realisti a s teoretikom Pierrom Restanym. Akcie – „permanentné manifestácie“ realizoval na Slovensku a vo Francúzsku. S architektmi Vierou Meckovou a Ľudovítom Kupkovičom založil roku 1971 skupinu prospektívnej architektúry VAL (Cesty a aspekty zajtrajška). Od roku 1992 žije striedavo v Paríži a Žiline. Vystavoval na Bienále mladých v Paríži (1967, 1969, 1971), nezávisle od Bienále v Benátkach (1972). K nezrealizovanej výstave v Slovenskej národnej galérii vyšla publikácia Inde s textom P. Restanyho (1994), retrospektívnu výstavu mal v Galérii mesta Bratislavy (2014). Z medzinárodných výstav: Europa – Europa, Kunst- und Ausstellungshalle der BRD, Bonn; Riss im Raum, Martin-Gropius-Bau, Berlín (1994); Aspekte / Positionen. 50 Jahre Kunst aus Mitteleuropa 1949 – 1999, Museum Moderner Kunst Stiftung Ludwig, Viedeň; Global Conceptualism: Points of Origin 1950s – 1980s, Queens Museum of Art, Oueens (1999); Sounding the Body Electric. Experiments in Art and Music in Eastern Europe 1957 – 1984, Muzeum Sztuki Lodz, Lodž (2012) etc.

Zastúpenie v zbierkach: Moderna galerija, Ľubľana; National Museum of Modern Art, Tokio; Národní galerie v Praze, Praha; Muzeum umění, Olomouc; Slovenská národná galéria, Bratislava; Galéria mesta Bratislavy, Bratislava; Považská galéria umenia, Žilina etc.

 (*1946, Valaská)

„zberateľ a lovec“, tvorca koláží, asambláží, objektov a inštalácií z nájdených predmetov, patrí k najoriginálnejším postavám súčasného slovenského umenia. Dlhé roky systematickým spôsobom zbiera reálne predmety, staré veci, ktoré „nikomu nechýbajú“, recykluje ich, kumuluje, kombinuje, spája do zostáv. Na ich základe vytvára diela novej asociatívnej významovosti a básnickej obraznosti. Laubertova tvorba nie je len výsledkom dlhoročnej zberateľskej vášne, skladania a utvárania subtílnych, minucióznych kolekcií z tých najobyčajnejších nájdených predmetov, nepotrebných a odhodených vecičiek. Je predovšetkým výsledkom pôvodného interpretačného aktu videnia a „stvorenia“, ktorým posúva zdanlivo banálne a nepoužiteľné fragmenty reality do sveta umenia (nie bez inšpirácií duchampovským dadaistickým gestom). Efemérnosť sveta vecí sa tu preniká so slávnostnou obradnosťou, hravosť a vtip s vážnosťou, próza s poéziou.

Študoval na Strednej škole umeleckého priemyslu v Bratislave (1961 – 1965), pracoval v dielňach Slovenského národného divadla a vo výstavníctve, sám seba nazýval „nedeľným maliarom“. Tvorbe sa začal venovať vo voľnom čase, systematicky po roku 1975: vo svojom dome organizoval privátne výstavy pre obmedzený počet priateľov, kolegov a známych. Od roku 1978 vystavoval na neoficiálnych podujatiach spoločne s priateľmi – výtvarníkmi, s ktorými neskôr utvorili zoskupenie A-R (Avance-Retard, 1989). Jeho členovia sa od konca sedemdesiatych rokov 20. storočia venovali analytickým prieskumom klasických médií, resp. rozvíjali a komentovali špecifickú vizuálnu podobu konceptu. Po roku 1989 začal výraznejšie vystavovať v zahraničí, roku 1990 nadviazal spoluprácu s viedenským galeristom Hansom Knollom. Prvú samostatnú výstavu v Slovenskej národnej galérii mal roku 1992, odvtedy predstavil svoju tvorbu vo viacerých slovenských galériách. Roku 2000 mu vyšla monografia s textom Jany Geržovej. Žije a tvorí v Bratislave, kde roku 2015 zriadil a otvoril vlastné Otis Laubert Museum. Z medzinárodných výstav: Metropolis, Martin-Gropius-Bau, Berlín (1991); Der Riss im Raum, Martin-Gropius-Bau, Berlín (1994); Artists from Central and Eastern Europe, Mattress Gallery, Pittsburgh (1995) etc.

Zastúpenie v zbierkach: Mattress Factory Pittsburgh; Národní galerie v Praze, Praha; Muzeum umění, Olomuc; Slovenská národná galéria, Bratislava; Galéria mesta Bratislavy, Bratislava; regionálne galérie v SR a súkromné zbierky doma i v zahraničí etc.

 (*1937, Bratislava – † 2017, Bratislava)

bol vedúcou osobnosťou slovenského moderného sochárstva. Jeho charakteristický brutálny figurálny štýl ako výsledok originálnej syntézy podnetov pop-artu, novej figurácie a nového realizmu vyvrcholil v druhej polovici šesťdesiatych rokov v rozsiahlom sochárskom diele, ktoré získalo široký medzinárodný ohlas. Problém ľudskej telesnosti vo svojej tvorbe prezentoval v odvodenej, neautentickej a deformovanej podobe, morálnym apelom dokázal metaforicky zovšeobecniť existenciálne traumy moderného človeka i aktuálne spoločensko-politické kontexty. Počas normalizácie bol vylúčený z výtvarného diania a aktívne fungoval na neoficiálnej scéne, venoval sa „malým“ formám: kresbe, šperku a ako jeden z prvých na Slovensku systematicky tvoril v oblasti počítačovej grafiky, od osemdesiatych rokov sa znovu vrátil k veľkorozmernej i komornej soche a reliéfu. Jankovičovo celoživotné dielo je monumentálnym podobenstvom o človeku, o drámach jeho individuálneho a spoločenského údelu, o odcudzení sebe samému i totalitnej moci v jej najrozmanitejších podobách.

Študoval na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave (1956 – 1962, prof. J. Kostka), kde od roku 1990 pôsobil ako pedagóg, rektor (1990 – 1994) a profesor (1994 – 2007). Dvakrát vystavoval na Bienále v Benátkach (1972, 1995), je nositeľom prestížnych cien: Grand Prix z bienále Danuvius v Bratislave (1968), Biennale de Paris (1969), Herderovej ceny (1983). Jeho tvorbu zhodnotilo viacero monografických výstav, aj retrospektíva v Slovenskej národnej galérii (1997). Je autorom monumentálnych diel v architektúre a životnom prostredí. Súsošie Obete varujú! pre Pamätník SNP v Banskej Bystrici (1964 – 1965) bolo počas normalizácie odstránené, roku 2004 vrátené späť. Realizoval sochárske práce v Chorvátsku, Slovinsku, Nemecku, Francúzsku (Paríž), Južnej Kórei (Soul). Z medzinárodných výstav: Europa – Europa, Kunst- und Ausstellungshalle der BRD, Bonn; Riss im Raum, Martin-Gropius-Bau, Berlín (1994); Aspekte / Positionen. 50 Jahre Kunst aus Mitteleuropa 1949 – 1999, Museum Moderner Kunst Stiftung Ludwig, Viedeň; Global Conceptualism: Points of Origin 1950s – 1980s, Queens Museum of Art, Oueens (1999); The World Goes Pop, Tate Modern, Londýn (2015) etc.

Zastúpenie v zbierkach: E.P.A.D la Défense, Paríž; Albertina, Viedeň; Museum des XX. Jahrhunderts, Museum moderner Kunst Stiftung Ludwig, Viedeň; Centrum rzeźby polskiej, Oronsko; National Museum of Contemporary Art, Soul; Národní galerie v Praze, Praha; Slovenská národná galéria, Bratislava etc.

(*1937, Veľká Hradná – † 2015, Bratislava)

Od druhej polovice šesťdesiatych rokov 20. storočia až po dnešok je azda najvšestrannejším a najradikálnejším umelcom slovenskej výtvarnej scény, označovaným aj za „avantgardistu z povolania“. Počas temer piatich desaťročí tvorby zasiahol prakticky do všetkých dôležitých vývojových tendencií v súčasnom výtvarnom umení, využíval vari všetky klasické i novovznikajúce vizuálne médiá: umenie objektu, environmentu, happeningu a akcie, nového maliarstva i multimediálnej inštalácie. Jeho tvorba spája niekoľko filozoficky zdôvodnených a zo seba vyplývajúcich polôh, vychádzajúcich z rudimentárneho konceptuálneho myslenia opretého o silne rozvinutú individuálnu mytológiu. Filko postupne rozčlenil svoju tvorbu podľa triádového systému synchrónnej povahy. Celoživotné tvorivé zacielenie – „ego“ – projektoval a definoval v systéme (do dnešných dní neustále zdokonaľovanom do podoby akejsi fiktívnej „mimo“ historickej skrumáže), v ktorom základ tvorilo prepojenie troch zložiek, súbežných tvorivých dráh: dráhy empirickej (biologickej) symbolizovanej červenou farbou (3. dimenzia), dráhy kozmologickej symbolizovanej modrou farbou (4. dimenzia) a dráhy transcendentna či ontológie symbolizovanej bielou farbou (5. dimenzia). Od osemdesiatych rokov u Filka ako u jedného z prvých na Slovensku postupne prevážila gesticky a farebne „divoká“ tvaroslovná výbava.

Študoval na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave (1959 – 1965, prof. P. Matejka). Roku 1981 emigroval z Československa, pôsobil v Nemecku a USA (1983 – 1990), po roku 1990 sa z emigrácie vrátil na Slovensko. Vystavoval v česko-slovenskej expozícii na Bienále v Benátkach (2005), v súčasnosti pripravuje SNG výstavu autora vo varšavskej Národnej galérii umenia Zachęta (2015). Z medzinárodných výstav: Cinétisme. Spectacle. Environnement, Maison de la culture, Grenoble (1968); Sixième biennale de Paris, Musée d´Art Moderne de la Ville de Paris, Paríž; Environnement lumino-cinétique, Le Place de Châtelet, Centre National d´Art Contemporain, Paríž (1969); Documenta 7, Kassel (1982); Aspekte / Positionen. 50 Jahre Kunst aus Mitteleuropa 1949 – 1999, Museum moderner Kunst Stiftung Ludwig, Viedeň (1999); Living Art on the Edge of Europe, Kröller-Müller Museum, Otterlo (2006); Une Terrible Beauté Est Née / Biennale de Lyon, Musée d´art contemporain Foundation Bullukian (2011) etc.

Zastúpenie v zbierkach: The Solomon Guggenheim Museum of Modern Art, New York; Brooklyn Museum, New York; Niagara Museum University, Niagara, N. Y.; Folkwang Museum Essen, Essen; Wilhelm Lehmbruck Museum, Duisburg; Zbierka Erste Bank Group, Viedeň; Národní galerie v Praze, Praha; Slovenská národná galéria, Bratislava etc.

(*1938, Praha)

je popri Kollerovi jedným z prvých protagonistov umenia konceptu a akcie na Slovensku. Patrí k najťažšie uchopiteľným, ale zároveň k najoriginálnejším postavám slovenského konceptu. Vzhľadom na to, že mal odmietavý vzťah ku kategórii umeleckého originálu (aj vlastného), veľa jeho hlavne raných diel sa nezachovalo. Sám ich programovo rozdával, ničil, prerábal, rozširoval vo forme xeroxov, autorstvo znejasňoval druhotnými zásahmi so značným časovým odstupom, „rozptyľoval“ často v spolupráci s inými autormi. Akoby „trans“-historicky putoval vlastnou tvorbou (niektoré diela majú preto aj novšie datovania). Inou dôležitou stránkou jeho činnosti bola aktívna a praktická ekologická krajinotvorba (zamestnal sa v bratislavskej zoologickej záhrade) a práca so „živým médiom“, tzv. animalartom: od šesťdesiatych rokov sa venoval šľachteniu poštových holubov podľa vopred stanoveného projektu: tak vznikol napr. Slovenský výstavný holub či Bratislavský holub estetický. Zaujatie ekológiou našlo svoj odraz v sérii krajinných projektov, kresieb a fotokonceptov (napr. vnútromestskej ZOO krajiny, kopca na chovanie huculských koníkov etc.), krajinu navrhoval, komponoval a tvoril premyslene ako maliarsky obraz. Začínal ako maliar: zástanca „situačného konceptu“ alebo „konceptu situácie“, štruktúrne prvky maľby postupne zredukoval až k „nultej situácii“, ktorú sa snažil očistiť od akýchkoľvek odkazov na realitu; dospel k novému počiatku, k „prvodotyku“, „prvovzniku“ hmoty, maliarskeho média, pričom vytvorenie obrazu spojil s performanciou. Neskôr Bartoš opustil obraz, ale nie maľbu, realizoval ju v iných médiách – prostredníctvom prírody, snehu etc., hľadal analógie medzi hmotnými štruktúrami prírody a maľby. Dodnes tvrdí, že časť jeho tvorby je permanentnou „obhajobou maľby“, ktorá je podľa neho „večná“. Neskôr sa jeho kresby, koncepty, plány naozaj stali podkladom na ich usústavnenie do obrazového média.

Študoval na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave (1957 – 1965, prof. J. Želibský, J. Mudroch), u prof. P. Matejku absolvoval postgraduálne štúdium (1966 – 1967). Samostatne vystavoval koncepty vo viedenskej Secesii (2014). Z medzinárodných výstav: Body and the East. From the 1960 to the Present, Moderna Galerija, Ľubľana (1998); Global Conceptualism: Points of Origin. 1950’s – 1980’s, Queens Museum of Art, New York (1999) etc.

Zastúpenie v zbierkach: Slovenská národná galéria, Bratislava; Galéria mesta Bratislavy, Bratislava; Nitrianska galéria, Nitra etc.

(*1929, Přerov)

Medzinárodne uznávaný kinetista, ktorý na Slovensku dodnes rozvíja program „dynamického konštruktivizmu“ (takto ho nazval a sformuloval sám autor roku 1988) postavený na syntéze formy, svetla a pohybu. Ako prvý uviedol do slovenského umenia problematiku optického a vizuálneho – kinetického umenia. Súbežne so svetovými snaženiami sa v prvej polovici 60. rokov priblížil k racionálne neosobnej reči objektu: od op-artových závesných obrazov (založených na hre s optickou ilúziou na ploche) prešiel k trojrozmerným svetelno-kinetickým dielam. Dômyselným využitím fenoménov zrkadlenia, reflexov a lomu svetla, fiktívneho – iluzívneho i reálneho pohybu, transparentnosti a farebnej intenzity plôch a trojdimenzionálnych tvarov, povýšil svoje objekty na otvorené luminodynamické a spaciálne štruktúry, poetické metafory nášho technického veku. Realizoval diela po celom svete (USA, Japonsko, Argentína, Urugvaj, Nemecko) i na Slovensku. Počas americkej a juho-americkej cesty realizoval svetelno-kinetický program pre American Wind Symphony Orchester (1971). Študoval maliarstvo na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave (1951 – 1956, prof. L. Čemický, D. Milly). Prehliadku súborného diela mal v Slovenskej národnej galérii v Bratislave (1995). Žije v Bratislave, kde bolo založené súkromné Múzeum Milana Dobeša (2001), vystavujúce jeho diela, ako aj diela autorov analogického, konštruktivistického zamerania. Frank Popper zaradil jeho diela do publikácie Origins and Development of Kinetic Art (Londýn, 1968); Udo Kultermann do jedného z najvýznamnejších prehľadov nového „mediálneho“ sochárstva The New Sculpture / Environments and Assemblages (Londýn, 1968) etc. Z medzinárodných výstav: Kunst-Licht-Kunst, Stedelijk van Abbemuseum, Eindhoven (1966), Konstruktive Tendenzen, Altstadtmuseum Fembohause, Norimberg; Cinétisme. Spectacle. Environnement, Maison de la culture, Grenoble (1968); Documenta 4., Kassel (1968), X. bienal de São Paulo; ARS ´69, Ateneumin Taidemuseo, Helsinki; Tampereen Taidemuseo, Tampere (1969), EXPO ´70, Osaka (1970); Dynamo. Un siècle de lumière et de movement dans l´art. 1913 – 2013, Galeries Nationales du Grand Palais, Paríž (2013.) etc. Zastúpenie v zbierkach: Hudson River Museum, New York; Museo de Arte Moderno de Buenos Aires, Buenos Aires; Museum Folkwang, Essen; Múzeum Milana Dobeša, Bratislava; Národní galerie v Praze, Praha; Slovenská národná galéria Bratislava, Galéria mesta Bratislavy, Bratislava; Galéria Nedbalka, Bratislava; Galerie Benedikta Rejta, Louny; etc.

(*1946, Ružomberok – †2017, Žiar nad Hronom)

Patril k významným postavám intermediálneho umenia, ktorého tvorba rezonuje v širšom stredoeurópskom kontexte. Venoval sa konceptuálnemu a akčnému umeniu, bol autorom vizuálnej poézie, grafických partitúr a netradičných zvukových objektov, nekonvenčným hudobníkom, skladateľom a muzikológom, organizátorom hudobných akcií a happeningov. Svoj experimentálny program rozvíjal postupne v niekoľkých samostatných líniách Novej hudby. Od šesťdesiatych rokov 20. storočia interdisciplinárne a otvorene kombinoval prvky vedeckého výskumu a aktívnej umeleckej činnosti, ktorá sa klenula ponad druhy a žánre výtvarného umenia, poézie a hudby. Študoval hru na violončelo na Konzervatóriu v Žiline (1962 – 1968), neskôr hudobnú vedu na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského (1968 – 1973), ako muzikológ pôsobil Umenovednom ústave SAV (1972 – 1991), kde sa venoval semiotike hudby, prednášal tiež na viacerých vysokých školách. V roku 1974 získal nemecké štipendium mesta Darmstadt a nadácie DAAD na účasť na kurzoch pre Novú hudbu. Na scénu vstúpil okolo polovice šesťdesiatych rokov, keď začal participovať na kolektívnych projektoch a happeningoch (s Robertom Cyprichom, Alexom Mlynárčikom, Júliusom Kollerom a ďalšími). Tvorbe sa opäť dôraznejšie venoval od deväťdesiatych rokov – založil súbor Transmusic Comp. (1989), spolu s Petrom Machajdíkom a Michalom Murínom Spoločnosť pre nekonvenčnú hudbu SNEH (1990), organizoval Festival intermediálnej tvorby v Bratislave (1991, 1992), prispel k pozvaniu Johna Cagea na Slovensko a bol kurátorom jeho výstavy za osobnej účasti autora (1992, SNG). Po roku 2010 býval v obci Banská Belá pri Banskej Štiavnici. Adamčiakovo dielo sa v posledných desaťročiach stalo predmetom medzinárodného záujmu a získalo si priazeň a inšpirovalo mnohých mladých tvorcov. Jeho dielo v štvorzväzkovej monografii Archív I. – IV. spracoval Michal Murín. Prvá retrospektívna výstava Adamčiak, začni! sa uskutočnila v Slovenskej národnej galérii v Bratislave dva mesiace po jeho smrti (2017). Z medzinárodných výstav a festivalov: Medzi konceptom a akciou, Sonia Rosso Gallery, Turín (2009); Európsky kongres kultúry, Vroclav (2011); NIPAF 10, The 17th Nippon International Performance Art Festival, Tokio, Osaka, Nagano (2010, 2011); festival Truth is Concrete, Graz (2012) etc. Zastúpenie v zbierkach: Avantgarde Museum – Marinko Sudac Collection, Záhreb; Galéria mesta Bratislavy, Bratislava; Slovenská národná galéria, Bratislava; súkromné zbierky doma i v zahraničí etc.

(*1933, Kamenín)

V šesťdesiatych rokoch 20. storočia, v čase príklonu ku konkretizmu a minimalizmu, rozvíjal východiská geometrickej abstrakcie. Patril aj k prvým protagonistom akcie a konceptu. Racionálne prístupy vyvrcholili v jeho tvorbe začiatkom sedemdesiatych rokov, keď ako jeden z prvých v slovenskom výtvarnom umení využil pri vzniku diela počítač. Ďalším posunom k dematerializácii umeleckého činu bola Bartuszova tvorba osemdesiatych rokov, keď na konceptuálnom základe absolutizoval expresívne výbušné autorské gesto. Je umelcom dynamického tvorivého rozpätia a stáleho hľadania nových identít: racionálne úsporné i citovo spontánne sochárske, maliarske a telesné kreácie vystriedal nový záujem o performanciu, umenie inštalácie a video-art. Študoval na Vysokej škole umeleckopriemyselnej v Prahe (1954 – 1958, prof. J. Wagner, J. Kavan), potom pokračoval na Akadémii výtvarných umení (1958 – 1961, prof. K. Pokorný, K. Hladík). Roku 1962 prišiel do Košíc, venoval sa monumentálnemu a komornému sochárstvu, akčnej a land-artovej tvorbe, ako aj maliarstvu, inštalácii, videu a performancii. Bol členom Klubu konkretistov (1967 – 1971, po roku 1991). Pôsobil ako profesor na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave, kde viedol Ateliér slobodnej kreativity (1990 – 1999), a na Katedre výtvarných umení a intermédií na Fakulte umení Technickej univerzity v Košiciach (od roku 1999), ktorej vznik inicioval. Získal viacero ocenení, napríklad Munkáczyho cenu (2004). Patril k spoluzakladateľom Medzinárodného sochárskeho sympózia v kove v Košiciach (1967), jeho dielo Súhvezdie Veľkého voza (1968) inštalované v košickom parku roku 1978 úradne odstránili. Realizoval viacero prác v rámci architektúry a životného prostredia, land-artovú Svetelnú slávnosť I. (1974, spolupráca G. Kladek). Mal viacero samostatných výstav doma i v zahraničí, retrospektíva pod názvom Gestá/body/sekundy sa konala v Slovenskej národnej galérii v Bratislave (2010). Z medzinárodných výstav: Sculpture Tchécoslovaque de Myslbek à nos jours, Musée Rodin, Paríž (1968); Proyectos no realizados, Escuela Nacional de Artes Plasticas, Centro international dela cultura, Mexico (1981); Messiások – a modern művészet remekei a megváltásról. MODEM, Centre for Modern and Contemporary Arts, Debrecín (2009) etc. Zastúpenie v zbierkach: Albertina, Viedeň; Galerie der Stadt Esslingen, Esslingen; Národní galerie v Praze, Praha; Pécsi galéria, Pécs, Slovenská národná galéria, Bratislava; Szépművészeti múzeum, Budapešť; Východoslovenská galéria, Košice etc.

(*1971, Trenčín)

Patrí do postkonceptuálnej generácie nastupujúcej v deväťdesiatych rokoch 20. storočia, často ju hodnotia a zaraďujú do rámca feministickej odnože súčasného umenia. Súčasné slovenské vizuálne umenie v nej získalo výnimočnú a aj medzinárodne etablovanú autorku sústredenej, ale o to vrúcnejšej vízie postavenej na asociatívnom a zároveň intuitívnom princípe uvažovania. Vychádza z nefiguratívneho prejavu, tvary jej sôch odkazujú raz na biomorfný, inokedy na postminimalistický rodokmeň. Pracuje s najvnútornejšími predstavami – intimitou, pocitmi (prednostne ženy, matky). Jej tvorba má charakter denníkového záznamu, či už maľuje, kreslí, alebo pracuje s nájdeným objektom, príp. sochárskou formou, pričom uprednostňuje priestorové artefakty. Reaguje vždy na daný priestor, pre ktorý vytvára „priestorovú koláž“, ako nazýva svoj postup tvorby, keď asociatívnym spôsobom reťazí rôzne mediálne formy – vytvorené diela, kresby, sochy, objekty, maľbu, ale aj nájdené prírodniny, kamene, konáre a pod. Príznačná je pre ňu seriálnosť uvažovania (jej diela zvyčajne nemajú názvy), dotykovosť, hmatovosť a precíznosť spracovania, často narába s dokončenosťou a premenlivosťou, uzavretosťou a otvorenosťou, stabilitou a labilitou formy a jej vývinom v tvorivom procese. Študovala na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave (1990 – 1996, prof. R. Sikora). Roku 2012 mala monografickú výstavu v Slovenskej národnej galérii v Bratislave. Z medzinárodných výstav: Manifesta 3. Ľubľana (2000); Anxiety of Influence: Bachelors, Brides and a Family Romance. Stadtgalerie, Kunsthaus, Bern (2004); Raumkörper. Kunsthalle Basel; Micro-narratives. Musée d’Art Moderne, Saint-Etienne (2008); Gender Check: Feminity and Masculinity in the Art of Eastern Europe. Museum moderner Kunst Stiftung Ludwig, Viedeň (2009); Report on the Construction of a Spaceship Module. New Museum, New York (2014). Zastúpenie v zbierkach: Fiorucci Art Trust, Monako; Sammlung Friedrichshof, Viedeň; Société Générale, Paríž; Zbierka Erste Bank Group, Viedeň; Slovenská národná galéria, Bratislava; regionálne galérie a súkromné zbierky v SR a v zahraničí etc.

(*1963, Dunajská Streda)

Patrí k najrešpektovanejším predstaviteľkám súčasného vizuálneho umenia doma i v zahraničí, zaujímajú ju rodové i spoločenské témy, pohyblivá hranica medzi súkromným a verejným. V prostredí maďarskej i slovenskej kultúry je známa predovšetkým ako verejne činná umelkyňa, ktorá sa venuje inštitucionálnej kritike a spoločensko-politickému aktivizmu. Jej začiatky poznamenala postmoderná poetika, rýchlo prešla k vecnejším i radikálnejším podobám nájdeného objektu a inštalácie, k ich širšiemu, kontextuálnemu zadefinovaniu. Smerovala k veľkorysejším údernejším zostavám a k cieleným zásahom do prostredia. Neskôr potlačila otázky estetiky a sústredila sa viac na adresnosť a výpoveď svojich diel, prostredníctvom ktorých skúma rôzne aktuálne spoločenské problémy (napr. projekt Eastern Sugar v Kunsthalle, Bratislava, 2018). Viaceré jej odvážne nábytkové „skulptúry“ a inštalácie sa dnes považujú za „ikony feminizmu“ deväťdesiatych rokov. Venuje sa objektu, inštalácii, videu a umeniu vo verejnom priestore, čo ju dnes zaujíma najviac. Študovala typografiu a knižné umenie na Vysokej škole úžitkového umenia v Budapešti (1981 – 1986), kde v roku 2006 získala aj doktorát. Bola spoluzakladateľkou a spoluorganizátorkou aktivít STUDIA erté (1987 – 1997, festival multimediálneho umenia Transart Communication v Nových Zámkoch). Po skončení vysokej školy začala pôsobiť paralelne na maďarskej i slovenskej umeleckej scéne. Od roku 2004 vedie IN ateliér na Katedre intermédií a multimédií VŠVU v Bratislave. Je nositeľkou Ceny Nadácie S. Máraiho (1998), Munkáczyho ceny (2001) a i. Reprezentovala Slovensko na 49. bienále v Benátkach (2001, s J. Surůvkom). Žije v Dunajskej Strede. Z medzinárodných výstav: After the Wall. Art and Culture in Post-Communist Europe. Moderna Museet, Štokholm; Aspekte/Positionen. 50 Jahre Kunst aus Mitteleuropa 1949 – 1999. Museum moderner Kunst Stiftung Ludwig, Viedeň (1999); Gender Check: Feminity and Masculinity in the Art of Eastern Europe. Museum moderner Kunst Stiftung Ludwig, Viedeň (2009); A hős, a hősnő és a szerző/ The Hero, the Heroine and the Author. Kortárs Művészeti Múzeum – Ludwig Múzeum/Museum of Contemporary Art – Ludwig Múzeum, Budapešť (2012) etc. Zastúpenie v zbierkach: Győri Városi Múzeum, Győr; Kortárs Művészeti Múzeum – Ludwig Múzeum, Budapešť; New Bedford Whaling Museum, New Bedford; Slovenská národná galéria, Bratislava; Považská galéria umenia, Žilina etc.

 (*1957, Trenčín – †1987, Bratislava)

bol veľmi osobitým predstaviteľom neoficiálnej výtvarnej scény sedemdesiatych a osemdesiatych rokov 20. storočia. Hoci svoj život ukončil dobrovoľne – dožil sa tridsiatich rokov – a jeho tvorba predčasne uzavrela, zanechal výrazné a ucelené dielo, ktoré sa stalo svojho druhu sugestívnym symbolom obdobia neslobody. Vyvíjalo sa v inšpiratívnom susedstve s tvorbou predstaviteľov budúcej skupiny Avance-Retard/A-R (M. Bočkaya, L. Čarného, D. Fischera, V. Kordoša, O. Lauberta, D. Tótha a ď.). Z ideologických dôvodov nemohol študovať na výtvarnej akadémii – jeho otec, novinár Slavo Kalný bol po roku 1968 perzekvovaný za svoje politické postoje –, absolvoval Strednú priemyslovú školu grafickú školu v Bratislave. V tvorbe vyšiel z konceptuálneho umenia a minimal-artu, pracoval s textom, slovom, pečiatkami, z ktorých vytváral cykly subtílnych a lyricky pôsobiacich kresieb – vizuálnych básní. Skúmal možnosti kresby, obkresľovaním reálnych predmetov dospel až k akčnému využitiu vlastného tela a jeho častí, tak vznikol záverečný sugestívny cyklus monumentálnych kresieb – teloviek. Počas života vystavoval v neoficiálnych a prenajatých priestoroch, súkromných bytoch a pod., zúčastňoval sa na Majstrovstvách Bratislavy v posune artefaktu založených Deziderom Tóthom (1979 – 1986), spolupracoval s vydavateľmi samizdatov, ktoré ilustroval (Farma zvierat od G. Orwella). Po roku 1989 bolo jeho dielo monograficky spracované a vystavované na početných samostatných a kolektívnych výstavách. V roku 2006 bola založená Cena Igora Kalného, ktorá sa udeľuje každé tri roky mladým slovenským umelcom na Zlínskom salóne mladých. Zastúpenie v zbierkach: Národní galerie v Praze, Praha; Slovenská národná galéria, Bratislava; Galéria mesta Bratislavy, regionálne galérie a súkromné zbierky v SR atď.

 

(*1938, Močiare pri Liptovskom Mikuláši – †1994, Močiare pri Liptovskom Mikuláši)

Patril k ústredným postavám neoficiálnej scény sedemdesiatych a osemdesiatych rokov 20. storočia. Základom jeho tvorby bolo konceptuálne a land-artové myslenie sústredené na prírodu. Na tomto základe dokázal vybudovať presvedčivé, i keď mediálne „nenápadné“ dielo (fotografie, kresby), v ktorom hlavný dôraz položil na tematizáciu vzťahov človeka a prírody, ich vzájomné prerastanie až po duchovné splynutie. Žil a tvoril v Močiaroch pri Liptovskom Mikuláši, v rodinnom sídle otca a maliara Petra Júliusa Kerna. Fascinovaný prírodným kolobehom, majestátom a krehkosťou krajinného a prírodného rámca, v ktorom žil, pochopil tvorbu ako tichý a vrúcny dialóg s prírodou, rituálny proces vzájomného zrkadlenia, zanechávania stôp, dotýkania a prenikania: jeho „ateliér bol v prírode a príroda v ateliéri“. Do krajiny často intervenoval objektom i vlastným telom, zanechával v nej plasticky stvárnenú, rozpriestranenú stopu. Pracoval s princípom náhody, privlastnenia, zrkadlenia, i s „pominuteľnými médiami“, so snehom, vodou, svetlom. Študoval na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave (1956 – 1962, prof. L. Čemický, J. Mudroch). Retrospektívne výstavy mal v Považskej galérii umenia v Žiline (1996) a v Galérii mesta Bratislavy (2011). Z medzinárodných výstav: Naturally: Nature & Art in Central Europe. Ernst Múzeum, Budapešť (1994); Between Concept and Action. Galleria Sonio Rosso, Turín etc. Zastúpenie v zbierkach: Moravská galerie v Brně, Brno; Muzeum Narodowe, Vroclav; Muzeum Sztuki, Lodž; Museum of Modern Art, Texas; Galéria mesta Bratislavy, Bratislava; Slovenská národná galéria, Bratislava; regionálne galérie a súkromné zbierky v SR a v zahraničí etc.

 (*1920, Zvolen)

Vo svojej tvorbe sa sústreďuje od polovice šesťdesiatych rokov na skúmanie a zaznamenávanie súvzťažnosti akustických a vizuálnych vzťahov. Už v tomto období si pri kresbe drievkom uvedomil „akustickú udalosť“, rytmus vlastného kreslenia a zvukovo-priestorový rozmer diela, čo mu otvorilo širokú škálu tvorivých možností. Na realizáciu akustických malieb a kresieb používal okrem netradičných predmetov, drievok, hrebeňa na čučoriedky, škatuľky, pohárov a zvončekov, neskôr aj rôzne mechanické predmety schopné samopohybu – napr. matice, ozubené kolieska, mechanické sliepky, žabky a pod. Tak sa pôvodné akustické kresby vyvinuli do polyfónie, kde sa osamostatňovalo videné od zvukového. Pri realizácii akcie vstupovala do hry popri kontrole aj žiadaná náhoda a umelec sa stával performerom i divákom zároveň. Svoje realizácie si nahrával aj na magnetofónové pásky a videá. Popri týchto živých kresbách vznikali koncom šesťdesiatych rokov hmatové kresby, kde cez performatívny charakter akcie rozvíja pohybové kreslenie tela bez vizuálnej kontroly nad vznikajúcim dielom. Neskôr rozvíja rôzne typy partitúr, kde na princípe možného prenosu do akustickej roviny znázorňuje zvuk narušením štruktúry, farby, rytmu alebo určitého výtvarného prvku. V deväťdesiatych rokoch sa opäť koncentruje na maľbu a vznikajú rozsiahle cykly čiernych obrazov a Antifón. Monochromatický čierny priestor je v čiernych obrazoch narušený ostrou farebnou líniou, ktorá je vodičom svetla a akoby nahrádzala zvuk. V Antifónach sa cez monochromatické pôsobenie farebných obrazových plôch objavujú nové priestorové väzby a udalosti. Milan Grygar študoval na Vysokej škole umeleckopriemyslovej v Prahe v ateliéri monumentálnej maľby u prof. Josefa Nováka a Emila Fillu (1945 – 1950). Retrospektíva jeho tvorby sa konala v Galerii hlavního města Prahy v roku 2014.

Z medzinárodných výstav: Concrete poetry? Sound texts. Visual texts. Amsterdam, Stedelijk Museum; Stuttgart (1971); The 11th International Biennial Exhibition of Prints, Tokio, The National Museum of Fine Art; Osaka (1979); Musique-Arts, Plastique; Intersections. Grenoble, Maison de la Culture (1981); Dessins tchèques du 20e siècle, Musée national ďArt moderne. Centre Georges Pompidou, Paríž (1983); European Art Trends of 1960s –1980s. Varšava, Muzeum Narodowe (1988); Beyond Geometry. Experiments in Form, 1940s-70s. Los Angeles, Los Angeles county Museum of Art; Miami, Miami Art Museum (2004); Art in Europe 1945 – 1968, ZKM, Karlsruhe (2016) etc.

Zastúpenie v zbierkach: Centre Georges Pompidou, Paríž; Stedelijk Museum, Amsterdam; Nationalgalerie, Berlín; Los Angeles County Museum of Art, Los Angeles; The National Museum of Art, Osaka; National Gallery of Art, Washington; Muzeum Sztuki w Łodži, Lodž; Národní galerie v Praze, Praha; Galerie hlavního města Prahy, Praha; Slovenská

(*1942, Nové Zámky – †2016, Skalica)

Bol umelcom naliehavej etickej výzvy a osobitého – antitradičného – sochárskeho videnia. Stal sa jedným z najvýraznejších a najoriginálnejších slovenských sochárov, tvorcom environmentov – prostredí a objektov; od prelomu šesťdesiatych a sedemdesiatych rokov 20. storočia prišiel s novým antiestetickým, „plebejským“ nazeraním na sochy. Neortodoxne a novátorsky reflektoval vzťah vtedy aktuálneho konceptu a neodadaistického objektu, ktorý sa preňho stal médiom na vyslovenie nekompromisných spoločenských a morálnych postojov, či už sa týkali ekológie, alebo kategórie slobody jedinca v spoločnosti. Počas normalizácie mal veľmi obmedzené možnosti vystavovania, venoval sa tvorbe vizuálnej poézie, vytváraniu grafických albumov so „sochárskymi poznámkami“ a projektmi neuskutočnených sôch, ktoré rozširoval medzi priateľmi. Ako majster absurdnej vizuálnej a textovej metafory glosoval život okolo seba, ako aj témy „veľkého“ umenia, cez smiešno-smutné pocity zjavoval pocity tragickosti a civilizačnej skepsy. Pre Meliša bolo vždy dôležitejšie úderné posolstvo diela než jeho úhľadná estetická forma, o čom tiež svedčia záverečné inštalácie z deväťdesiatych rokov, energeticky nabité a surovo razantné vo svojom výraze aj v ironicko-sarkastickom vyznení. Často pracoval s textom, tvoril z prostých materiálov a objektov každodennosti. Venoval sa tvorbe prostredí, objektov, kresbe, grafike, koláži. Vo svojom originálnom výtvarnom názore sa mu podarilo realizovať viaceré diela v architektúre. Študoval na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave (1960 – 1966, prof. J. Kostka), kde neskôr pôsobil ako profesor (od 1992), vedúci ateliéru na Katedre sochárstva (1990 – 2008), externe vyučoval aj na Vysokej škole múzických umení v Bratislave (1973 – 1988). Retrospektívu jeho tvorby Kovadlina snov pripravila Slovenská národná galéria v Bratislave (2002). Z medzinárodných výstav: Aktuelle Kunst aus Osteuropa. Oldenburger Kunstverein, Oldenburg (1982); Global Conceptualism: Points of Origin 1950s – 1980s. Queens Museum of Art, New York (1999) etc. Zastúpenie v zbierkach: Kassák Múzeum, Budapešť; Národní galerie v Praze, Praha; Galéria mesta Bratislavy, Bratislava; Slovenská národná galéria, Bratislava; Zbierka Linea, Bratislava etc.

 (*1939, Piešťany – †2007, Bratislava)

priekopník „inej“ tvorivosti, bol maliarom, autorom akcií, projektov a konceptov, ktorými polemicky komentoval aktuálnu spoločenskú, civilizačnú a kultúrnu situáciu. Koller už v prvej polovici šesťdesiatych rokov inicioval novú, popkultúrnu verziu chápania umeleckého diela, pričom využíval absurdnú neodadaistickú poetiku. Povýšením rozmanitých banalít do rámca obrazu sa mu podarilo zbúrať hranicu medzi „nízkym“ a „vysokým“ umením, rozšíriť hranice výtvarnej vizuality, ktorú obohatil aj o svoj príznačný (čierny) humor. Zaujímal ho šport (najmä hra fair-play), ufóni, ale aj ochrana životného prostredia a v neposlednom rade aj politické udalosti (august 1968) a ich neradostné dôsledky na život spoločnosti. Skoro začal pracovať so znakom a textom, najčastejšie s interpunkčnými znamienkami, hlavne s otáznikom, ktorý sa stal jeho emblémom. Programovo sa vyhýbal pojmu umenie, tvorbu chápal ako kultúrny proces, ktorým chcel nenápadne, ale vytrvalo pôsobiť na svojich súčasníkov. Od roku 1970 všetky svoje kultúrne operácie (medzi ktoré patrila aj tvorba konceptuálnych Anti-obrazov) označoval ako Univerzálno-kultúrne futurologické operácie (so skratkou U.F.O.). Dnes patrí na Západe k najznámejším, výstavne a kriticky najreflektovanejším predstaviteľom umenia bývalého „Ostbloku“ .

Študoval maľbu na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave (1959 – 1965, prof. J. Želibský). Retrospektíva jeho tvorby sa konala v Slovenskej národnej galérii (2010), v súčasnosti sa pripravuje veľká monografická výstava pre MUMOK vo Viedni (2016). Z medzinárodných výstav: Face a l’histoire, Centre Pompidou, Paríž (1997); Aspekte | Positionen. 50 Jahre Kunst aus Mitteleuropa 1949 – 1999, Museum moderner Kunst Stiftung Ludwig, Viedeň (1999); Global Conceptualism: Points of Origin 1950s – 1980s, Queens Museum of Art, New York (1999); Utopia Station. 50. Espositione Internationale d’Arte, Biennale di Venezia, Benátky (2003); Promesses du Passée. Une histoire discontinue de l’art dans l’ex-Europe de l’Est, Centre Pompidou, Musée National d’Art Moderne, Paríž (2010); International Pop, Walker Art Center, Minneapolis (2015) etc.

Zastúpenie v zbierkach: Centre Pompidou, Musée National d’Art Moderne, Paríž; MoMA, New York; Tate Modern, Londýn; Zbierka Erste Bank Group, Generali Foundation, Viedeň; Národní galerie v Praze, Praha; Slovenská národná galéria Bratislava etc.